Lukáš Houdek: Umění zabíjet

Artworks
Exhibition date
-

Lukáš Houdek - Umění zabíjet

Spojenie slov umenie a zabíjať v názve výstavy naznačuje protiklad, na ktorom je umelecký projekt Lukáša Houdka založený. Spája v ňom dokumentárny charakter a umeleckú rovinu, pomocou inscenovanej fotografie rekonštruuje reálne udalosti s použitím bábik. Povojnové násilie na nemeckom civilnom obyvateľstve, ktorým sa autor zaoberá, patrí doposiaľ k spoločensky výbušným témam s polarizovanou škálou názorov. V umení je možné túto tému otvoriť v symbolickej rovine, bez hľadania konkrétnych vinníkov, no zároveň bez vyhýbania sa zodpovednosti prijať a spracovať nepríjemné historické fakty.

Lukáš Houdek založil svoj umelecký projekt na podrobnom výskume – zozbieral výpovede pamätníkov, pracoval s vedeckou literatúrou a dokumentárnymi materiálmi. Na ich základe zrekonštruoval scény, ktoré predstavujú reálne udalosti: násilie, mučenie, vraždenie, znásilňovanie a sebevraždy. K týmto udalostiam z prevažnej väčšiny neexistuje dokumentárny vizuálny materiál, scény sú preto založené na popisoch pamätníkov, ktoré sa môžu navzájom odlišovať. Čísla počtu zavraždených a vyhnaných Nemcov, ktoré sú pre ľudskú predstavivosť abstraktnou skutočnosťou, autor skonkrétňuje v zobrazení jednotlivých scén. Scény sú komponované so snahou o rekonštrukciu dobových reálií, kostýmy bábik sú zmenšenými skutočnými modelmi. Lukáš Houdek takto vracia do historickej pamäte obrazy, ktoré v nej absentujú, alebo sú z nej vytláčané.

V prípade vojnových a povojnových zločinov je dôležitým faktorom ich spoločenského odsúdenia fotografický či filmový dokumentačný materiál. Skutočnú hrôzu koncentračných táborov si široká verejnosť mohla uvedomiť až potom, čo do médií prenikli dôkazy vo forme vizuálnych dokumentov. Akoby sa až potom stali tieto udalosti realitou. Obrazy z vojnových konfliktov však bývajú v médiách distribuované selektívne, čím dochádza k manipulácii. Je to nadčasová prax známa z minulosti i prítomnosti. Pomocou prezentovania vhodných obrazov je dosiahnutá žiadaná predstava reality a kontrolovaná „pravda“. Kým obrazy násilia páchaného vo vojne nemeckými vojakmi sa na verejnosti objavujú kontinuálne, obrazy povojnových násilností na nemeckom obyvateľstve dlhú dobu v učebniciach histórie aj v médiách chýbali. Prezentovanie motívu pomsty na výstave Umění zabíjet nie je zamlčovaním príčin týchto násilností, ale vytvorením vizuálnej protiváhy. Hoci sú Houdkove fotografie čierno-biele, historická realita nemala „čierno-biely“ charakter. Skutočnosť bola omnoho zložitejšia a role agresorov a obetí sa mohli meniť.

Bábiky, ktoré vystupujú v scénach násilností sú čisté, upravené a dokonalé. Mnohé z nich sa usmievajú. Tento protiklad by mohol symbolizovať rozdielny charakter súčasnosti a minulosti, no mohol by zároveň znamenať vytesňovaniu nepríjemných skutočností z vlastných dejín. Bábiky sú typizované produkty bez individuality, ako neindividualizovaná skupina môžu odkazovať k problematickému princípu kolektívnej viny.

Téma povojnového odsunu nemeckého obyvateľstva sa v českom súčasnom umení objavila viackrát. Po prvý raz to bolo zrejme vo výstave umeleckej skupiny Pode Bal TGM Chicken (Galerie MXM, 1999). Nasledovali výstavy skupiny Rafani Český les (2001-2002) a projekt skupiny Pode Bal Zimmer frei (2002). Obe výstavy sa stretli s cenzúrou, výstava Rafanov v Bílině sa nemohla uskutočniť a výstava Pode Bal bola na nádvorí Pražského hradu zrušená zásahom polície. Výstava Lukáša Houdka je okrem interiéru prezentovaná aj vo verejnom priestore Galerie Artwall na Nábřeží Edvarda Beneše, čím dochádza k symbolickému uzatvoreniu historického kruhu. Umiestnenie do verejného priestoru je testom tolerancie a pripravenosti na reflexiu národnej minulosti.

Lenka Kukurová

Kurátoři/ky: Markéta Dolejšová, Lenka Kukurová, Petr Motyčka a Zuzana Štefková

 

Webstránka projektu: https://www.houdeklukas.com/killing

Rozhovor s autorem: https://wave.rozhlas.cz/umeni-zabijet-poboureni-i-chvala-5278053

 

Fotografie výstavy